Omar a Cissy Dekkerovci nikdy nestratili nádej počas takmer štyroch rokov, čo ich jediná dcéra Iris strávila na čakacej listine pre eutanáziu v Holandsku. Iris mala len 13 rokov, keď sa u nej rozvinula ťažká depresia a funkčná neurologická porucha, ktorá spôsobovala chronické bolesti hlavy a po záchvate ju na dva roky upútala na invalidný vozík. Po dvoch pokusoch o samovraždu, opakovaných hospitalizáciách a rokoch neznesiteľného duševného utrpenia sa Iris pevne rozhodla, že chce zomrieť prostredníctvom legálneho procesu eutanázie. Správu o jej príbehu priniesol britský denník Daily Mail. Nakoniec si však zvolila inú právnu cestu: 1. marca tohto roku, päť dní pred svojimi 20. narodeninami, zomrela prostredníctvom procesu známeho ako dobrovoľné zastavenie príjmu jedla a tekutín.

Šťastné detstvo, ktoré zmenila choroba

Omar a Cissy, obaja vyškolení zdravotní sestry a bratia v holandskom zdravotníctve, dnes hovoria z mesta Bergen op Zoom, presne štyri mesiace po smrti svojej dcéry. Spomínajú na Iris ako na zvedavé, citlivé dievča, ktoré milovalo čítanie, kreslenie a lezenie po skalách. Hrávala tenis a venovala sa atletike. Keď nastúpila na strednú školu vo veku 13 rokov, jej bezstarostný život sa dramaticky zmenil. Začali sa u nej objavovať ochrnuté záchvaty paniky, bolesti hlavy a žalúdočné ťažkosti. Spočiatku ich zvládala kombináciou liekov proti bolesti a antidepresív, no čoskoro prestala chodiť do školy, pretože príznaky boli neznesiteľné.

Jej duševný stav sa rýchlo zhoršoval. Trávila čoraz viac času vo svojej izbe, obmedzila kontakt s rodičmi aj s ostatnými ľuďmi a mala problémy so spánkom. Silný stres a depresia nakoniec spôsobili záchvat, po ktorom skončila na invalidnom vozíku. Omar a Cissy sa stali celodennou opatrovateľskou dvojicou vlastnej dcéry. Podľa Cissy mohli za posledné štyri roky odísť z domu bez Iris len dva alebo trikrát. Táto situácia zaťažila aj ich vzájomný vzťah.

Keď mala Iris 15 rokov, pokúsila sa dvakrát v priebehu niekoľkých mesiacov vziať si život. Pri prvom pokuse sa pokúsila obesiť, no spadla. Pri druhom si podrezala zápästia a Omar ju našiel a odviezol do nemocnice. Iris opisovala svoj stav slovami, ktoré Omar cituje: "Ak tebe ubehne hodina, mne sa zdá, že ubehli štyri alebo päť hodín." Každý deň bol pre ňu neznesiteľne dlhý a myšlienka na ďalší deň ju napĺňala hrôzou.

Dlhá cesta eutanáziou a jej hranice

Žiadosť a liečba

Týždeň po druhom pokuse o samovraždu Iris svojej psychologičke povedala, že nechce ďalej žiť, a prvýkrát nadhodila možnosť eutanázie. Cissy spomína, že ju táto správa úplne zdrvila. Postupne však pochopila, že pre Iris by to mohlo byť spôsobom, ako sa ochrániť pred ďalšími pokusmi o samovraždu. Omar to vnímal ako okno nádeje, čas na to, aby sa veci zlepšili. Iris mala 16 rokov, keď podala žiadosť na holandské Centrum odbornosti pre eutanáziu. Podľa holandského zákona môžu deti od 16 rokov požiadať o eutanáziu bez súhlasu rodičov, hoci rodičia musia byť konzultovaní. Pred schválením žiadosti musia pacienti absolvovať rozsiahlu liečbu, ktorá má zistiť, či je možné ich utrpenie zmierniť.

Liečba, ktorá nepomohla

Mesiac po podaní žiadosti bola Iris odoslaná do Erasmus University Medical Centre v Rotterdame, kde absolvovala mesiace psychoterapie a vyskúšala viacero liekov. Napriek nádejam rodičov sa jej stav nikdy nezlepšil. Omar hovorí, že prešla celým protokolom liečby depresie, vrátane siedmich liečebných postupov založených na dôkazoch, no žiadny z nich nepriniesol skutočnú zmenu. Najväčšou nádejou bola elektrokonvulzívna terapia, no ani tá nezabrala. Po jej neúspechu vzal Omar dcéru na niekoľko týždňov do Škótska v nádeji, že pokojnejšie prostredie ju povzbudí bojovať ďalej. Po dvoch týždňoch mu Iris povedala: "Toto bola posledná vec, ktorú som chcela vyskúšať. Ale ani to nepomôže. Chcem len zomrieť. Nechcem zažiť ďalšie leto. Nechcem sa dožiť svojich 20. narodenín."

Čakacia listina bez konca

Iris bola stále na čakacej listine pre eutanáziu bez akéhokoľvek schválenia. Keď Omar zavolal do centra, dozvedel sa, že jeho dcéra je na vrchole zoznamu, no nedokázali mu povedať žiadny dátum. Začala preto hľadať iné legálne spôsoby, ako ukončiť svoj život, a narazila na proces dobrovoľného zastavenia príjmu jedla a tekutín. V rámci tohto procesu sú pacienti prijatí do hospicu a pod lekárskym dohľadom postupne alebo náhle prestanú prijímať jedlo a tekutiny. Iris si zvolila náhle zastavenie. Omar bol spočiatku šokovaný, no nakoniec dcérino rozhodnutie podporil, hoci v hĺbke duše dúfal, že inštinkt prežitia v nej nakoniec zvíťazí.

Posledné dni plné pokoja a lúčenia

Keď bol proces schválený a hospic súhlasil s prijatím Iris, dievča znovu nadobudlo iskru, ktorá v nej roky hasnúca. Cítila úľavu, vedela, že to konečne nastane, a stala sa pokojnejšou. Cissy hovorí, že aj oni s Omarom pocítili úľavu, pretože Iris mohla konečne urobiť to, čo chcela. V týždňoch pred nástupom do hospicu trávila čas s rodinou a priateľmi, zažila dievčenský večer s mamou a s otcom nakupovala pohodlné pyžamá do hospicu.

Dňa 12. februára 2026 Iris nastúpila do zariadenia. Cissy hovorí, že v momente, keď prešla dverami, sa výraz jej tváre zmenil. Počas posledných štyroch rokov mali jej oči tmavý, prázdny pohľad. V hospici sa do nich vrátila iskra a farba. Rodina trávila nasledujúce dni spolu, smiali sa, plakali a viedli hlboké rozhovory o tom, ako bude vyzerať budúcnosť Dekkerových bez ich dcéry. Iris po rokoch prvýkrát objala rodičov. Hoci prestala jesť a piť, rozvinula nečakanú chuť na jablkový džús, nápoj, ktorý predtým nemala rada. Cissy jej priniesla fľašu a Iris si džús točila v ústach a potom ho vypľula. Podľa Cissy bola šťastná a usmievala sa pri chuti džúsu.

Iris dala otcovi dve životné poslania: zdieľať jej príbeh a žiť ďalej bez smútku. Jednej noci chcela ísť von. Obloha bola úplne jasná a bolo vidieť všetky hviezdy. Keďže bola fyzicky veľmi slabá, oprela sa o Cissy. Stáli spolu o štvrtej ráno a hľadeli na hviezdy. Nehovorili nič. Po 14 dňoch bez jedla a vody začalo jej telo zlyhávať. Lekár prišiel k jej posteli a povedal jej: "Zvládla si to," a začal paliatívnu sedáciu, aby jej posledné dni boli pohodlné. Dňa 1. marca, keď pri nej sedeli Omar a Cissy, hrali na gramofóne, ktorý priniesli z domu, Franka Sinatru. Obklopená rodičmi a milovanou hudbou Iris vydýchla naposledy. Zomrela o 17:13 za zvukov Sinatrovej piesne Come Fly With Me. Omar hovorí, že odišla veľmi pokojne, s úsmevom na tvári.

Iris bola pochovaná na svoje 20. narodeniny, 6. marca. Pred smrťou si celý pohreb naplánovala sama, vybrala rakvu, kvety aj hudbu. Na záver obradu 160 hostí položilo pri jej hrobe malé krabičky jablkového džúsu. Na parte zanechala odkaz: byť láskaví, milovať sa navzájom, starať sa o seba a byť vždy úprimní.

Omar sa domnieva, že ťažká psychiatrická choroba môže byť rovnako vyčerpávajúca ako fyzická choroba a že ľudia, ktorí sú duševne spôsobilí robiť informované rozhodnutia, si zaslúžia právo na výber. Upozorňuje tiež na systémový problém: po Irisinom úmrtí sám kontaktoval centrum eutanázie, aby ich informoval o jej smrti a požiadal o vyradenie zo zoznamu. Centrum o jej úmrtí nevedelo. Keďže platia pravidlá ochrany súkromia, centrum nie je automaticky informované, keď niekto z čakacej listiny zomrie. Omar verí, že by sa to malo zmeniť, aby smútiace rodiny neboli vystavené stresu z telefonátu o termíne alebo schválení po tom, čo ich blízky už zomrel.

Aká je situácia na Slovensku

Príbeh Iris Dekkerovej otvára otázky, ktoré sú pre slovenského čitateľa mimoriadne aktuálne, no zároveň právne jednoznačné. Podľa informácií Parlamentného inštitútu Národnej rady SR je na Slovensku eutanázia, asistovaná samovražda aj odmietnutie liečby trestné podľa Trestného zákona, konkrétne podľa paragrafov 145 (vražda), 154 (účasť na samovražde) a 177 ods. 2 (neposkytnutie pomoci). To, čo Iris mohla urobiť legálne v Holandsku, by teda bolo na Slovensku trestným činom, a to nielen pre lekára, ale potenciálne aj pre rodičov.

Zákaz eutanázie má na Slovensku aj ústavný základ. Podľa informácií zo sk.wikipedia.org čl. 15 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky výslovne stanovuje, že nikto nesmie byť pozbavený života. Slovensko tak patrí k väčšine krajín Európskej únie, kde eutanázia ani asistovaná samovražda nie sú právne dostupné. Podľa sk.wikipedia.org je v celej Európskej únii eutanázia povolená len v štyroch krajinách: v Belgicku, Holandsku, Luxembursku a Španielsku.

Holandský systém, v ktorom sa Iris pohybovala, je pritom podľa Parlamentného inštitútu NR SR pomerne prísne regulovaný. Zákon tam rozlišuje dve formy: ukončenie života na žiadosť, keď lekár podá smrteľnú dávku, a asistovanú samovraždu, keď lekár dodá liek a pacient si ho podá sám. Každý prípad posudzuje regionálna revízna komisia zložená z lekára, právneho experta a odborníka na etiku. Príbeh Iris tak pre slovenského čitateľa nie je len ľudskou tragédiou, ale aj podnetom na spoločenskú diskusiu o tom, čo sa deje s pacientmi v podobnej situácii tam, kde takáto právna možnosť neexistuje.