Kanadská žena v sedemdesiatke získala súhlas s asistovanou smrťou, pretože už nedokázala variť pre svoju rodinu. Práve tento prípad dnes slúži ako varovanie pre popredných kanadských lekárov. Tí upozorňujú, že systém eutanázie v krajine schvaľuje žiadosti príliš rýchlo a príliš ľahko. Podľa nich mnohí pacienti podstupujú zákrok bez možnosti dôkladne si svoje rozhodnutie premyslieť spolu so zdravotníkom. Ako informuje portál Daily Mail, obavy medzi kanadskými lekármi narastajú spolu s pribúdajúcimi schválenými žiadosťami o eutanáziu.

Lekári z Toronta bijú na poplach

S kritikou prišli Gary Rodin a Madeline Li, profesori psychiatrie z Torontskej univerzity. Svoje obavy, ktoré podľa nich zdieľa čoraz viac kanadských zdravotníkov, opísali v názorovom článku pre denník The New York Times.

Obaja odborníci zdôrazňujú, že nie sú proti legálnej asistovanej smrti. Prekáža im však, že kanadský zákon nevyžaduje, aby zdravotníci pacientov nasmerovali k inej forme pomoci. Zákrok mal byť podľa nich dôstojným posledným riešením, zvyčajne pre ľudí s nevyliečiteľnou chorobou v terminálnom štádiu.

V posledných rokoch sa však situácia zmenila. Podľa Rodina a Li príliš veľa ľudí podstupuje zákrok bez príležitosti dôkladne o ňom uvažovať spolu so zdravotníkom. V niektorých prípadoch sú podľa nich schválení aj pacienti, ktorí by schválení byť nemali. Poukazujú pritom na pribúdajúce správy o eutanázii schválenej pacientom, ktorí uvádzali osamelosť alebo chudobu.

Lekári tvrdia, že ľahkosť schvaľovania a skutočnosť, že mnohí pacienti žiadajú o asistovanú smrť, pretože majú pocit, že nemajú inú možnosť, postavili medicínu pred vážnu dilemu.

Príbehy z praxe

Rodin a Li na vlastné oči videli, ako pomoc a poradenstvo dokázali zachrániť život pacienta, ktorý sa ocitol na psychickom dne. Svoje argumenty opierajú o konkrétne prípady.

Matka rodiny, ktorá stratila pocit vlastnej hodnoty

Žena v sedemdesiatke sa nevedela vyrovnať s tým, že už nedokáže variť pre svoju rodinu. Ako hlava rodiny bola na túto úlohu vždy hrdá. Keď jej žiadosť o asistovanú smrť schválili, povedala lekárom, že má pocit, že pre rodinu stratila svoju hodnotu.

Vďaka poradenstvu však prišla k inému záveru. Podľa lekárov z Toronta pochopila, že rodina si cení to, kým je, a nie to, čo pre ňu robí. Rozhodla sa, že svoj život neukončí, aspoň zatiaľ nie. Na Vianoce sa podľa ich slov rodina zišla a ona hrdo sedela pri stole, zatiaľ čo varili a obsluhovali iní.

Mladý otec na paliatívnom oddelení

Lekári zároveň opísali prípad, v ktorom asistovaná smrť podľa nich splnila svoj účel. Muža vo veku okolo tridsať rokov prijali na ich oddelenie paliatívnej starostlivosti. Toto oddelenie sa zameriava na zmierňovanie príznakov a poskytovanie úľavy a starostlivosti pacientom s vážnymi alebo život obmedzujúcimi chorobami.

Vďaka zákroku si podľa Rodina a Li mohol zvoliť smrť skôr, než by sa jeho stav ešte zhoršil a mohol by stratiť schopnosť komunikovať. Rozlúčil sa so všetkými, ktorých miloval, vrátane svojho päťročného syna. Zomrel s manželkou po boku, zatiaľ čo muzikoterapeut spieval pieseň Hallelujah od Leonarda Cohena.

Jeden z najliberálnejších systémov na svete

Podľa oboch profesorov patrí dnes kanadský systém k najbenevolentnejším na svete. Umožňuje asistovanú smrť takmer pri akejkoľvek forme subjektívne neznesiteľného utrpenia s medicínskym základom, ba dokonca aj pri lekársky nevysvetliteľných fyzických príznakoch. Zákrok podľa nich dnes tvorí viac ako päť percent všetkých úmrtí v Kanade.

Zmena zákona z roku 2021

Program asistovanej smrti v Kanade odštartoval v roku 2016. Spočiatku platila prísna podmienka, že pacienta možno schváliť iba v prípade, ak je jeho prirodzená smrť rozumne predvídateľná, napríklad pri rakovine v terminálnom štádiu. V takých prípadoch môžu pacienti požiadať o zákrok v rýchlejšom režime.

Jadro rastúcich obáv však súvisí so zmenou zákona v roku 2021, keď parlament podmienku predvídateľnej smrti zrušil. Pacienti bez život ohrozujúcej choroby musia podľa lekárov čakať na zákrok 90 dní.

Zákon však podľa Rodina a Li od lekárov nevyžaduje, aby s pacientmi viedli hlbšie rozhovory o tom, čo ich žiadosť v skutočnosti znamená. Videli prípady, keď ľudia požiadali o asistovanú smrť po novej diagnóze rakoviny alebo pri zhoršení existujúcej choroby a zákrok podstúpili v priebehu niekoľkých dní. Ani v jednom z režimov podľa nich nie je povinnosťou, aby pacient najprv vyskúšal liečbu na zmiernenie utrpenia. Zákon takisto nestanovuje primerané záruky na ochranu zraniteľných ľudí, ktorých rozhodnutie môže ovplyvniť sociálne znevýhodnenie.

Lekár ako sprostredkovateľ želaní

Hybnou silou zmien v podmienkach boli podľa profesorov aktivisti. Ich vplyv mohol podľa Rodina a Li spôsobiť, že lekári prehodnotili svoju úlohu v systéme. Mnohí z nich dnes za svoju hlavnú úlohu považujú overenie, či pacient spĺňa zákonné podmienky, teda či zažíva neznesiteľné utrpenie a má duševnú spôsobilosť dať so zákrokom súhlas.

Problém je podľa nich v tom, že sa oveľa viac pozornosti venuje otázke, či pacient môže asistovanú smrť dostať, a nedostatočne otázke, či by ju dostať mal. Jeden zo zdravotníkov opísal svoju úlohu ako sprostredkovateľa túžob a rozhodnutí pacienta. Ďalší priznal, že utrpenie pacienta nijako nehodnotí, pretože miera utrpenia je podľa neho úplne na pacientovi, na sto percent.

Hoci je podľa Rodina a Li kľúčové, aby pacienti mohli rozhodovať o vlastnom tele, lekári majú pri týchto rozhodnutiach dôležitú úlohu sprievodcu.

Čo navrhujú

Profesori tvrdia, že ich argumenty nesmerujú proti asistovanej smrti. Nemyslia si ani, že psychiatrické vyšetrenie by malo byť automatickou súčasťou procesu. Presadzujú však, aby schvaľovanie zahŕňalo ďalšie poradenstvo a rozhovory, ktoré pacientovi umožnia o rozhodnutí hlbšie uvažovať.

Takúto psychologickú starostlivosť podľa nich lekári ani iní zdravotníci pacientom žiadajúcim o asistovanú smrť bežne neponúkajú a väčšinou ju nepokrýva ani poistenie. Podľa Rodina a Li by mala byť štandardom starostlivosti a mala by byť plne hradená.

Spoločnosť, ktorá povoľuje asistovanú smrť, by sa podľa nich mala zároveň pýtať, či urobila dosť pre to, aby ľuďom pomohla udržať si pocit dôstojnosti a zmyslu života. Svoju výzvu uzavreli jasným posolstvom: smrť sa nesmie stať jedinou formou úľavy, akú si ľudia dokážu predstaviť.