Prichádza náhle, s vysokou horúčkou, búšivou bolesťou hlavy a zimnicou, pri ktorej sa trasie celé telo. Nejde však o covid, ktorý sa práve šíri Britániou, ale o dýmenicový mor. Pre väčšinu ľudí je to choroba z učebníc dejepisu, no pre Lucindu Marker je to osobná skúsenosť, ktorá jej zmenila život. Keď sa dopočula o podozrení na úmrtie na mor v Rusku, premohol ju desivý pocit, že to všetko už raz zažila. Ako informuje portál Daily Mail, ona aj jej manžel John Tull sa v roku 2002 stali prvými ľuďmi v New Yorku za viac ako sto rokov, ktorým lekári diagnostikovali dýmenicový mor.

Smrť mladej laborantky vyvolala obavy

Minulý týždeň sa objavila správa o podozrení na úmrtie 28-ročnej laborantky Darje Šipilovej v Rusku na mor. Rusko príčinu jej smrti odmietlo potvrdiť. Podľa správ však ochorela potom, čo jej v laboratóriu spadla skúmavka so vzorkou pôvodcu pľúcneho moru. Nemocnicu, v ktorej ju liečili, uzavreli v prísnom karanténnom režime. O niekoľko dní neskôr hlásili v regióne ďalšie úmrtie na mor, čo vyvolalo obavy z návratu jednej z najobávanejších chorôb v dejinách.

"Táto choroba vám zmení život. Keď som tú správu videla, myslela som si, že by mohlo ísť o bioterorizmus. Je to taká zriedkavá choroba, že za tým musí byť ešte niečo iné," hovorí Lucinda.

Pľúcny verzus dýmenicový mor

Šipilova sa nakazila najsmrteľnejšou formou ochorenia. Dýmenicový mor, známy ako čierna smrť, spustošil Európu v 14. storočí a zvyčajne sa prenáša uhryznutím infikovanej blchy. Pľúcny mor naproti tomu napáda pľúca a môže sa šíriť priamo medzi ľuďmi prostredníctvom infekčných kvapôčok z dýchacích ciest. Bez rýchlej liečby je takmer na sto percent smrteľný. Obe formy spôsobuje tá istá baktéria, Yersinia pestis.

Ako však Lucinda vie až príliš dobre, aj bežnejší dýmenicový mor môže mať zničujúce následky.

Nákaza, ktorá prišla zo záhrady

Manželia, ktorí spolu vychovávali troch Johnových detí z predchádzajúceho vzťahu, žili neďaleko mesta Santa Fe v americkom štáte Nové Mexiko. Ich dom stál v púštnej krovinatej krajine, kde mor stále koluje medzi divokými hlodavcami a ich blchami. O riziku vedeli. Dve uhynuté zvieratá na ich pozemku, zajac a potkan, mali pozitívny test na mor.

"Boli sme veľmi opatrní," spomína Lucinda. "Keď sme skladali drevo, zahalili sme sa od hlavy po päty, nosili sme rúška a používali bielidlo. Dávali sme pozor na našich dvoch psov a používali sme prípravky proti blchám. Nerobili sme nič riskantné."

Cesta do New Yorku

V novembri 2002 odleteli do New Yorku osláviť spustenie spoločného podnikania. Finančná poradkyňa Lucinda mala vtedy 47 rokov, právnik John 53. Netušili, že ich už uhryzli infikované blchy. Dýmenicovému moru trvá až šesť dní, kým sa prejaví, takže 1. novembra pricestovali do New Yorku už nakazení. O dva dni neskôr obaja vážne ochoreli.

"Bolo to desivé," hovorí Lucinda. "Obaja sme boli veľmi zdraví. Ani jeden z nás nikdy nemal chrípku, tak sme si mysleli, že je to ona. Mali sme horúčku a zvíjali sme sa v posteli na premočených plachtách."

Bolestivé opuchliny

Dýmenicový mor udrie náhle. Spôsobuje vysokú horúčku, búšivú bolesť hlavy, zimnicu, pri ktorej sa trasie celé telo, bolesti svalov a vyčerpanosť. Potom prídu desivé dýmenice, opuchliny, podľa ktorých dostala choroba svoje meno. Lucinda aj John mali v slabinách mimoriadne bolestivé opuchy. Vznikajú zápalom lymfatických uzlín a môžu dorásť do veľkosti slepačieho vajca. Spočiatku ich manželia pripisovali tomu, že toľko chodili po New Yorku.

Príliš slabí na to, aby dlhšie vydržali mimo postele, strávili dve noci v hotelovej izbe s horúčkou a dehydratovaní. "Plachty sme mali premočené potom. Stále som krívala do kúpeľne po studený uterák, aby som ho dala Johnovi na hlavu. Pamätám si, že mi bolo čoraz horšie a mala som pocit blížiacej sa skazy a temnoty," opisuje Lucinda.

Diagnóza, ktorej neverili

John zavolal svojmu lekárovi v Santa Fe a ten ich naliehavo vyzval, aby okamžite vyhľadali lekársku pomoc. Hotel im privolal taxík k lekárovi pre cestovateľov na Piatej avenue. John bol taký slabý, že musel ležať na podlahe ordinácie, hoci si na to nepamätá. Ako sa neskôr dozvedel, jeho orgány už vtedy začali zlyhávať.

Lekár nikdy predtým prípad dýmenicového moru nevidel, no príznaky okamžite rozpoznal. "Myslím, že bol celkom nadšený," hovorí Lucinda. "Zobral z police knihu a ukázal nám fotografiu dýmenice. Neverila som tomu. Neverila som, že sme takí chorí." Lekár chcel volať sanitku, no manželia išli do nemocnice taxíkom. John sotva dokázal chodiť.

V nemocnici Beth Israel Medical Centre mal John teplotu 40,2 °C a tlak mu klesol na 78/50, pričom zdravá hodnota môže byť 120/80. Lucinda mala 39 °C. Lekári mali podozrenie, že kým u Lucindy zostala infekcia prevažne v lymfatických uzlinách, u Johna sa dostala do krvi. Do jedného dňa testy jeho krvi potvrdili dýmenicový mor.

Podozrenie z bioterorizmu

Ich prípad bol mimoriadne znepokojujúci, pretože prišiel sotva rok po útokoch z 11. septembra a po listoch s antraxom. Vtedy americkou poštou putovali zásielky s baktériou, ktorá spôsobuje antrax, a zahynulo päť ľudí. Obavy z biologického terorizmu boli veľké a mor patril medzi choroby, o ktorých sa odborníci obávali, že by mohli byť zneužité ako zbraň.

Manželov izolovali a vypočúvali ich zdravotníci aj FBI. "Mysleli si, že sme možno teroristi alebo obete bioterorizmu," hovorí Lucinda. "Vypytovali sa ma znova a znova v nemocničnej izbe. Chceli vedieť, čo sme robili v New Yorku, prečo je John oveľa chorší a kde sme boli predtým." FBI medzitým preverovala ich minulosť a Lucinde povedali, že vyšetrovatelia overovali, či v ich dome nie je zriadené laboratórium. Pred nemocnicou sa zhromaždili televízne kamery. "Ležala som v nemocnici s morom a pozerala sa, ako lekára, ktorý nám určil diagnózu, spovedajú v relácii Good Morning America. Pripadalo mi to ako vo filme," dodáva.

Boj o Johnov život

Obom podávali infúzie so silnými antibiotikami vrátane gentamicínu a doxycyklínu. Neliečený dýmenicový mor zabije tretinu až dve tretiny obetí, včasná liečba však zachráni väčšinu pacientov. Lucindin stav sa zlepšil takmer okamžite. Johnovi však bolo každou hodinou horšie.

Baktérie zaplavili jeho krvný obeh a spôsobili septický šok. Tlak mu ešte viac klesol a začali mu zlyhávať obličky a pľúca. Rozvinula sa u neho diseminovaná intravaskulárna koagulácia, stav, pri ktorom sa v celom tele tvoria drobné krvné zrazeniny, narúšajú krvný obeh a spôsobujú krvácanie inde. Ruky a nohy mu pre nedostatok krvi sčerneli a vznikla gangréna. Lekári ho napojili na umelú pľúcnu ventiláciu a dialýzu, podávali mu štyri rôzne antibiotiká a uviedli ho do umelej kómy. "Vyzeral hrozne. Celé telo a tvár mu opuchli," spomína Lucinda.

Ťažké rozhodnutie

Lucinda sama strávila v nemocnici desať dní a personál ju vozil na jednotku intenzívnej starostlivosti za Johnom. Opakovane ju žiadali o súhlas s urgentnými zákrokmi. Jednej noci chirurgovia operovali Johnove chodidlá, aby zistili, či sa dá zachrániť nejaké tkanivo. Ráno jej oznámili, že obe chodidlá bude treba amputovať. "Nemohla som to odmietnuť. Už nikdy by na nich nechodil a mohlo mu to zachrániť život. Odmietala som myslieť na to, že zomrie," hovorí. Až neskôr sa dozvedela, že lekári mu dávali menej ako jednopercentnú šancu na prežitie.

Po prepustení sa Lucinda presťahovala do bytu neďaleko nemocnice a navštevovala Johna každý deň. Za ním pricestovala rodina z celej Ameriky a priateľ z Londýna. Jeho tri deti, najmladšie malo len 16 rokov, boli zúfalé. Johnov najstarší syn a jeho manželka čakali prvé dieťa a John neskôr povedal, že myšlienka na stretnutie s vnúčaťom ho udržala nažive.

Prebudenie a dlhý návrat

Na jednotke intenzívnej starostlivosti strávil šesť týždňov a prebral sa až v treťom januárovom týždni, takmer tri mesiace po tom, čo ochorel. Keďže pri jeho prebudení neboli prítomní lekári, o amputácii mu museli povedať Lucinda a jeho sestra Janie. Neveriacky zopakoval perami, že prišiel o chodidlá. Nasledovali operácie, ktoré mu upravili nohy pre protézy. V februári 2003 ho leteckou záchrannou službou previezli do nemocnice v Albuquerque v Novom Mexiku. "Jeho telo bolo vyziabnuté. Nedokázal ani prehĺtať. Musel začať od nuly," opisuje Lucinda.

Doma v Santa Fe sa mesiace učil znova chodiť. V nemocniciach a na rehabilitácii strávil celkovo približne osem mesiacov. Návrat na miesto nákazy Lucindu nevystrašil, americké Centrá pre kontrolu a prevenciu chorôb však vyčistili celý dom aj pozemok. Vyšetrovatelia v okolí a na neďalekom turistickom chodníku chytili 41 hlodavcov a nazbierali 88 bĺch. Genetické testy ukázali, že baktérie sa nedajú odlíšiť od kmeňa, ktorý Johna takmer zabil.

Bývalý prokurátor, ktorý sa dobrovoľne zapájal do pátracích a záchranných tímov, sa znova naučil šoférovať aj pilotovať lietadlá a každý rok chodil na ryby. Turistické chodníky pri dome mu však chýbali až do konca. "Dostal menej ako jednopercentnú šancu a prežil. To je veľké šťastie. Prežili sme dýmenicový mor," hovorí Lucinda. John zomrel v roku 2014, krátko po 65. narodeninách, na zriedkavú rakovinu, vretenobunkový sarkóm. Spolu boli 21 rokov, z toho 16 manželmi. Lucinda má podozrenie, že trauma z moru mohla zohrať úlohu, priama súvislosť sa však nepotvrdila. Teraz dokončuje knihu, ktorú začali písať spolu a ktorej názov v preklade znie Láska v čase dýmenicového moru: Cesta jedného páru do pekla a späť. Vyjsť má budúci rok.

Ako sa to týka Slovenska

Hoci mor pôsobí ako hrozba z minulosti, aj na Slovensku má svoje dejiny. Podľa denníka SME sa u nás naposledy vyskytol na začiatku 18. storočia. Podľa prednostky Mikrobiologického ústavu LF UK v Bratislave Adriany Liptákovej, ktorú cituje SME, vyvoláva baktéria Yersinia pestis horúčku, slabosť a bolesti hlavy a ochorenie sa prejaví jeden až sedem dní po kontakte.

K ruskému prípadu sa vyjadrila aj profesorka Helena Bujdáková z Prírodovedeckej fakulty UK. Pre TN Live potvrdila, že k nákaze v laboratóriu mohlo dôjsť, keďže pracovisko sa venuje výskumu moru a pri poškodení materiálu mohlo dôjsť k vdýchnutiu infekčných častíc. "Je to reálne. Pľúcny mor sa môže šíriť práve týmto spôsobom," uviedla. Ako informuje SME, ruské úrady mor oficiálne nepotvrdili, no do kontaktu so ženou prišlo okolo 200 osôb a najmenej sto z nich je v karanténe.

Epidemiologička a prodekanka LF UK v Bratislave Alexandra Bražinová pre Denník N vysvetlila, že ide o neporovnateľne menší problém ako v stredoveku. Upozornila však, že situáciu môže skomplikovať nejasná komunikácia ruských úradov či antibiotická rezistencia.